benchmarks/Utf8Decode/dart2/sktext_10k.dart - sdk.git - Git at Google

 // This text is an extract from the Slovak Wikipedia article about Esperanto:
 // https://sk.wikipedia.org/wiki/Esperanto
 //
 // The extract is based on the Wikipedia database dump. All markup has been
 // removed using WikiExtractor: https://github.com/attardi/wikiextractor
 //
 // The material is licensed under the Creative Commons Attribution-Share-Alike
 // License 3.0: https://creativecommons.org/licenses/by-sa/3.0/

 // @dart=2.9

 const String sk = '''
 Esperanto (pôvodne Lingvo Internacia – „medzinárodný jazyk“) je najrozšírenejší medzinárodný plánový jazyk. Názov je odvodený od pseudonymu, pod ktorým v roku 1887 zverejnil lekár L. L. Zamenhof základy tohto jazyka. Zámerom tvorcu bolo vytvoriť ľahko naučiteľný a použiteľný neutrálny jazyk, vhodný na použitie v medzinárodnej komunikácii. Cieľom nebolo nahradiť národné jazyky, čo bolo neskôr aj deklarované v Boulonskej deklarácii.

 Hoci žiaden štát neprijal esperanto ako úradný jazyk, používa ho komunita s odhadovaným počtom hovoriacich 100 000 až 2 000 000, z čoho približne 2 000 tvoria rodení hovoriaci. V Poľsku je na zozname nemateriálneho kultúrneho dedičstva. Získalo aj isté medzinárodné uznania, napríklad dve rezolúcie UNESCO či podporu známych osobností verejného života. V súčasnosti sa esperanto využíva pri cestovaní, korešpondencii, medzinárodných stretnutiach a kultúrnych výmenách, kongresoch, vedeckých diskusiách, v pôvodnej aj prekladovej literatúre, divadle a kine, hudbe, tlačenom aj internetovom spravodajstve, rozhlasovom a televíznom vysielaní.

 Slovná zásoba esperanta pochádza predovšetkým zo západoeurópskych jazykov, zatiaľ čo jeho skladba a tvaroslovie ukazujú na silný slovanský vplyv. Morfémy sú nemenné a je možné ich kombinovať takmer bez obmedzení do rozmanitých slov; esperanto má teda mnoho spoločného s analytickými jazykmi, ako je čínština, zatiaľ čo vnútorná stavba jeho slov pripomína jazyky aglutinačné, ako je japončina, swahilčina alebo turečtina.

 Pri zrode esperanta stál Ludwik Lejzer Zamenhof. Vyrastal v mnohojazyčnom, vtedy ruskom, teraz poľskom meste Białystok, kde bol svedkom častých sporov medzi jednotlivými národnosťami (Rusi, Poliaci, Nemci, Židia). Pretože za jednu z hlavných príčin týchto sporov považoval neexistenciu spoločného jazyka, začal už ako školák pracovať na projekte reči, ktorá by túto funkciu mohla plniť. Mala byť, na rozdiel od národných jazykov, neutrálna a ľahko naučiteľná, teda prijateľná ako druhý jazyk pre všetkých, jazyk vyučovaný spoločne s národnými jazykmi a používaný v situáciách vyžadujúcich dorozumenie medzi národmi.

 Zamenhof najskôr uvažoval o oživení latinčiny, ktorú sa učil v škole, ale usúdil, že je pre bežné dorozumievanie zbytočne zložitá. Keď študoval angličtinu, všimol si, že časovanie slovies podľa osoby a čísla nie je nutné; že gramatický systém jazyka môže byť oveľa jednoduchší, než sa dovtedy nazdával. Stále však zostávala prekážka v memorovaní sa veľkého množstva slov. Raz Zamenhofa zaujali dva ruské nápisy: "швейцарская" [švejcarskaja] (vrátnica, odvodené od "швейцар" [švejcar] – vrátnik) a "кондитерская" [konditerskaja] (cukráreň, odvodené od "кондитер" [konditér] – cukrár). Tieto slová rovnakého zakončenia mu vnukli myšlienku, že používanie pravidelných predpôn a prípon by mohlo významne znížiť množstvo slovných koreňov nutných na dorozumenie sa. Aby boli korene čo najmedzinárodnejšie, rozhodol sa prevziať slovnú zásobu predovšetkým z románskych a germánskych jazykov, teda tých, ktoré boli vtedy v školách po celom svete vyučované najčastejšie.
 Prvý Zamenhofov projekt, nazvaný "Lingwe uniwersala," bol viac-menej hotový už v roku 1878, ale autorov otec, učiteľ jazykov, považoval túto prácu za márnu a utopistickú, a zrejme preto rukopis, ktorý mu bol zverený, zničil. V rokoch 1879 – 1885 Zamenhof študoval medicínu v Moskve a vo Varšave. V tej dobe začal znova pracovať na medzinárodnom jazyku. Prvú obnovenú verziu vyučoval v roku 1879 pre svojich priateľov. Po niekoľkých rokoch už prekladal poéziu, aby jazyk čo najviac zdokonalil. V roku 1885 autor napísal:

 Zamenhofovi prichádzalo veľa nadšených listov, ktoré často prinášali najrôznejšie návrhy úprav jazyka. Všetky podnety zaznamenával a neskoršie ich začal uverejňovať v časopise "Esperantisto", vychádzajúcom v Norimbergu. V tom istom časopise aj dal o úpravách dvakrát hlasovať, väčšina čitateľov však so zmenami nesúhlasila. Po týchto hlasovaniach na určitý čas utíchli hlasy volajúce po reforme a jazyk sa začal rozširovať. Najviac odberateľov mal časopis vo vtedajšom Rusku. Veľkou ranou preň bolo, keď ruská cenzúra jeho šírenie zakázala kvôli článku Leva Nikolajeviča Tolstého. Časopis kvôli tomu musel byť zrušený, krátko na to bol však vystriedaný novým, nazvaným "Lingvo Internacia." Najskôr ho redigovali vo švédskej Uppsale, neskôr v Maďarsku a nakoniec v Paríži, kde jeho vydávanie zastavila až prvá svetová vojna.

 Nový medzinárodný jazyk začali jeho používatelia skoro používať aj na organizáciu odbornej a záujmovej činnosti na medzinárodnej úrovni. V prvých desaťročiach prebiehala komunikácia v esperante takmer výhradne písomnou formou. Ale po nečakane úspešnom prvom Svetovom kongrese esperanta, usporiadanom v roku 1905 vo francúzskom meste Boulogne-sur-Mer, na ktorom sa overili možnosti používania tejto reči v hovorenej forme, začali naberať na intenzite aj osobné kontakty.

 Esperanto začali pre svoju činnosť používať aj rôzne organizácie a hnutia. Už na svetovom kongrese v Barcelone roku 1909 sa uskutočnilo niekoľko stretnutí prítomných katolíkov, ktorí sa nakoniec rozhodli usporiadať v nadchádzajúcom roku, 1910, samostatný kongres katolíckych esperantistov. Počas neho bolo založené Medzinárodné združenie katolíckych esperantistov (IKUE – Internacia Katolika Unuiĝo Esperantista). Časopis "Espero Katolika" ("Katolícka nádej") vychádzal už od roku 1903 a s viac ako 100 rokmi svojej existencie je dnes najdlhšie vychádzajúcim esperantským periodikom.

 V roku 1912 sa Zamenhof pri slávnostnom prejave ôsmeho Svetového kongresu esperanta v Krakove vzdal svojej oficiálnej úlohy v hnutí. Desiaty kongres sa mal konať v roku 1914 v Paríži, prihlásilo sa naň takmer 4 000 ľudí, ale nakoniec ho zrušili pre začínajúcu vojnu, Zamenhof sa vtedy musel vrátiť domov cez škandinávske štáty.

 Po vojne túžba po harmónii a mieri vzbudila nové nádeje, vďaka čomu sa esperanto veľmi rýchlo šírilo. Prvý povojnový kongres sa konal v roku 1920 v Haagu, 13. svetový kongres v 1921 v Prahe. V roku 1927 bolo vo viedenskom Hofburgu otvorené Medzinárodné esperantské múzeum, v roku 1929 bolo pripojené k Rakúskej národnej knižnici a dnes sídli v samostatnej budove.

 Snahy o presadenie esperanta ako univerzálneho jazyka sa stretávali s pozitívnou odozvou: Petíciu v jeho prospech adresovanú Organizácii Spojených národov podpísalo vyše 80 miliónov ľudí, v Česko-Slovensku napríklad prof. Jaroslav Heyrovský, nositeľ Nobelovej ceny.

 Valné zhromaždenie UNESCO prijalo podobné rezolúcie v Montevideu 10. decembra 1954 a v Sofii 8. novembra 1985. Vzalo v nich na vedomie "výsledky dosiahnuté esperantom na poli medzinárodnej duchovnej výmeny aj zblíženia národov sveta" a vyzvalo členské štáty, "aby sa chopili iniciatívy pri zavádzaní študijných programov o jazykovom probléme a esperante na svojich školách a inštitúciách vyššieho vzdelávania".

 K esperantu sa hlásila aj rada predsedov Poľskej akadémie vied. Jubilejného 72. Svetového kongresu esperanta roku 1987 (100. výročie uverejnenia prvej učebnice jazyka) sa vo Varšave zúčastnilo takmer 6 000 ľudí zo 60 národov.

 Pokroky dosiahli aj katolícki esperantisti – roku 1990 bol vydaný dokument "Norme per la celebrazione della Messa in esperanto", ktorým Svätá stolica povoľuje vysluhovať sväté omše v tomto jazyku bez zvláštneho povolenia. Esperanto sa tak stalo jediným schváleným umelým liturgickým jazykom katolíckej cirkvi.

 Skutočnosť, že mnohé z cieľov esperantského hnutia sa doteraz nepodarilo naplniť, je často prisudzovaná okrem iného technologickej a kultúrnej dominancii Spojeného kráľovstva a Spojených štátov amerických, predovšetkým v období po druhej svetovej vojne, vďaka čomu je v súčasnosti dorozumievacím jazykom väčšiny medzinárodných činností angličtina.

 Už na začiatku 20. storočia bolo na území dnešného Slovenska (vtedy severná časť Uhorska) činné esperantské hnutie. Esperantistov a kluby zastrešovala „Uhorská esperantská spoločnosť” a „Verda Standardo”. V Prahe boli činné spolky "Bohema Unio Esperantista", ktorý prijímal len organizácie a kluby, a "Bohema Asocio Esperantista", ktorý prijímal jednotlivcov. Oba spolky vydávali svoje časopisy. V roku 1907, 20 rokov po zverejnení jazyka Zamenhofom, vydal tolstojovec Albert Škarvan spolu s Rusom N. P. Evstifejevom prvú učebnicu esperanta v slovenčine, „Základy medzinárodnej reči ESPERANTO“.

 Po prvej svetovej vojne sa oba pražské spolky zlúčili do "Československej Esperantskej Asociácie". Tá bola v roku 1936 premenovaná na "Esperantskú Asociáciu v Československej republike". V tomto období bolo hnutie veľmi aktívne, fungovalo mnoho klubov, konalo sa veľa prednášok a kurzov. Esperanto bolo vyučované na školách rôznych stupňov, rádio Bratislava od 1930 vysielalo kurzy a od 1932 aj kultúrny program v esperante. Bola vydaná "Československá antológia" predstavujúca diela 20 slovenských autorov. V rámci protifašistickej aktivity vychádzali aj preklady protifašistických článkov z esperantských časopisov z obdobia Španielskej občianskej vojny.

 Druhá svetová vojna utlmila esperantské hnutie. Bratislavský esperantský klub požiadal o zmenu štatútu a rozšírenie poľa pôsobnosti na celú vtedajšiu Slovenskú republiku a následne sa stal strediskom esperantského hnutia na Slovensku.''';
	// This text is an extract from the Slovak Wikipedia article about Esperanto:
	// https://sk.wikipedia.org/wiki/Esperanto
	//
	// The extract is based on the Wikipedia database dump. All markup has been
	// removed using WikiExtractor: https://github.com/attardi/wikiextractor
	//
	// The material is licensed under the Creative Commons Attribution-Share-Alike
	// License 3.0: https://creativecommons.org/licenses/by-sa/3.0/

	// @dart=2.9

	const String sk = '''
	Esperanto (pôvodne Lingvo Internacia – „medzinárodný jazyk“) je najrozšírenejší medzinárodný plánový jazyk. Názov je odvodený od pseudonymu, pod ktorým v roku 1887 zverejnil lekár L. L. Zamenhof základy tohto jazyka. Zámerom tvorcu bolo vytvoriť ľahko naučiteľný a použiteľný neutrálny jazyk, vhodný na použitie v medzinárodnej komunikácii. Cieľom nebolo nahradiť národné jazyky, čo bolo neskôr aj deklarované v Boulonskej deklarácii.

	Hoci žiaden štát neprijal esperanto ako úradný jazyk, používa ho komunita s odhadovaným počtom hovoriacich 100 000 až 2 000 000, z čoho približne 2 000 tvoria rodení hovoriaci. V Poľsku je na zozname nemateriálneho kultúrneho dedičstva. Získalo aj isté medzinárodné uznania, napríklad dve rezolúcie UNESCO či podporu známych osobností verejného života. V súčasnosti sa esperanto využíva pri cestovaní, korešpondencii, medzinárodných stretnutiach a kultúrnych výmenách, kongresoch, vedeckých diskusiách, v pôvodnej aj prekladovej literatúre, divadle a kine, hudbe, tlačenom aj internetovom spravodajstve, rozhlasovom a televíznom vysielaní.

	Slovná zásoba esperanta pochádza predovšetkým zo západoeurópskych jazykov, zatiaľ čo jeho skladba a tvaroslovie ukazujú na silný slovanský vplyv. Morfémy sú nemenné a je možné ich kombinovať takmer bez obmedzení do rozmanitých slov; esperanto má teda mnoho spoločného s analytickými jazykmi, ako je čínština, zatiaľ čo vnútorná stavba jeho slov pripomína jazyky aglutinačné, ako je japončina, swahilčina alebo turečtina.

	Pri zrode esperanta stál Ludwik Lejzer Zamenhof. Vyrastal v mnohojazyčnom, vtedy ruskom, teraz poľskom meste Białystok, kde bol svedkom častých sporov medzi jednotlivými národnosťami (Rusi, Poliaci, Nemci, Židia). Pretože za jednu z hlavných príčin týchto sporov považoval neexistenciu spoločného jazyka, začal už ako školák pracovať na projekte reči, ktorá by túto funkciu mohla plniť. Mala byť, na rozdiel od národných jazykov, neutrálna a ľahko naučiteľná, teda prijateľná ako druhý jazyk pre všetkých, jazyk vyučovaný spoločne s národnými jazykmi a používaný v situáciách vyžadujúcich dorozumenie medzi národmi.

	Zamenhof najskôr uvažoval o oživení latinčiny, ktorú sa učil v škole, ale usúdil, že je pre bežné dorozumievanie zbytočne zložitá. Keď študoval angličtinu, všimol si, že časovanie slovies podľa osoby a čísla nie je nutné; že gramatický systém jazyka môže byť oveľa jednoduchší, než sa dovtedy nazdával. Stále však zostávala prekážka v memorovaní sa veľkého množstva slov. Raz Zamenhofa zaujali dva ruské nápisy: "швейцарская" [švejcarskaja] (vrátnica, odvodené od "швейцар" [švejcar] – vrátnik) a "кондитерская" [konditerskaja] (cukráreň, odvodené od "кондитер" [konditér] – cukrár). Tieto slová rovnakého zakončenia mu vnukli myšlienku, že používanie pravidelných predpôn a prípon by mohlo významne znížiť množstvo slovných koreňov nutných na dorozumenie sa. Aby boli korene čo najmedzinárodnejšie, rozhodol sa prevziať slovnú zásobu predovšetkým z románskych a germánskych jazykov, teda tých, ktoré boli vtedy v školách po celom svete vyučované najčastejšie.
	Prvý Zamenhofov projekt, nazvaný "Lingwe uniwersala," bol viac-menej hotový už v roku 1878, ale autorov otec, učiteľ jazykov, považoval túto prácu za márnu a utopistickú, a zrejme preto rukopis, ktorý mu bol zverený, zničil. V rokoch 1879 – 1885 Zamenhof študoval medicínu v Moskve a vo Varšave. V tej dobe začal znova pracovať na medzinárodnom jazyku. Prvú obnovenú verziu vyučoval v roku 1879 pre svojich priateľov. Po niekoľkých rokoch už prekladal poéziu, aby jazyk čo najviac zdokonalil. V roku 1885 autor napísal:

	Zamenhofovi prichádzalo veľa nadšených listov, ktoré často prinášali najrôznejšie návrhy úprav jazyka. Všetky podnety zaznamenával a neskoršie ich začal uverejňovať v časopise "Esperantisto", vychádzajúcom v Norimbergu. V tom istom časopise aj dal o úpravách dvakrát hlasovať, väčšina čitateľov však so zmenami nesúhlasila. Po týchto hlasovaniach na určitý čas utíchli hlasy volajúce po reforme a jazyk sa začal rozširovať. Najviac odberateľov mal časopis vo vtedajšom Rusku. Veľkou ranou preň bolo, keď ruská cenzúra jeho šírenie zakázala kvôli článku Leva Nikolajeviča Tolstého. Časopis kvôli tomu musel byť zrušený, krátko na to bol však vystriedaný novým, nazvaným "Lingvo Internacia." Najskôr ho redigovali vo švédskej Uppsale, neskôr v Maďarsku a nakoniec v Paríži, kde jeho vydávanie zastavila až prvá svetová vojna.

	Nový medzinárodný jazyk začali jeho používatelia skoro používať aj na organizáciu odbornej a záujmovej činnosti na medzinárodnej úrovni. V prvých desaťročiach prebiehala komunikácia v esperante takmer výhradne písomnou formou. Ale po nečakane úspešnom prvom Svetovom kongrese esperanta, usporiadanom v roku 1905 vo francúzskom meste Boulogne-sur-Mer, na ktorom sa overili možnosti používania tejto reči v hovorenej forme, začali naberať na intenzite aj osobné kontakty.

	Esperanto začali pre svoju činnosť používať aj rôzne organizácie a hnutia. Už na svetovom kongrese v Barcelone roku 1909 sa uskutočnilo niekoľko stretnutí prítomných katolíkov, ktorí sa nakoniec rozhodli usporiadať v nadchádzajúcom roku, 1910, samostatný kongres katolíckych esperantistov. Počas neho bolo založené Medzinárodné združenie katolíckych esperantistov (IKUE – Internacia Katolika Unuiĝo Esperantista). Časopis "Espero Katolika" ("Katolícka nádej") vychádzal už od roku 1903 a s viac ako 100 rokmi svojej existencie je dnes najdlhšie vychádzajúcim esperantským periodikom.

	V roku 1912 sa Zamenhof pri slávnostnom prejave ôsmeho Svetového kongresu esperanta v Krakove vzdal svojej oficiálnej úlohy v hnutí. Desiaty kongres sa mal konať v roku 1914 v Paríži, prihlásilo sa naň takmer 4 000 ľudí, ale nakoniec ho zrušili pre začínajúcu vojnu, Zamenhof sa vtedy musel vrátiť domov cez škandinávske štáty.

	Po vojne túžba po harmónii a mieri vzbudila nové nádeje, vďaka čomu sa esperanto veľmi rýchlo šírilo. Prvý povojnový kongres sa konal v roku 1920 v Haagu, 13. svetový kongres v 1921 v Prahe. V roku 1927 bolo vo viedenskom Hofburgu otvorené Medzinárodné esperantské múzeum, v roku 1929 bolo pripojené k Rakúskej národnej knižnici a dnes sídli v samostatnej budove.

	Snahy o presadenie esperanta ako univerzálneho jazyka sa stretávali s pozitívnou odozvou: Petíciu v jeho prospech adresovanú Organizácii Spojených národov podpísalo vyše 80 miliónov ľudí, v Česko-Slovensku napríklad prof. Jaroslav Heyrovský, nositeľ Nobelovej ceny.

	Valné zhromaždenie UNESCO prijalo podobné rezolúcie v Montevideu 10. decembra 1954 a v Sofii 8. novembra 1985. Vzalo v nich na vedomie "výsledky dosiahnuté esperantom na poli medzinárodnej duchovnej výmeny aj zblíženia národov sveta" a vyzvalo členské štáty, "aby sa chopili iniciatívy pri zavádzaní študijných programov o jazykovom probléme a esperante na svojich školách a inštitúciách vyššieho vzdelávania".

	K esperantu sa hlásila aj rada predsedov Poľskej akadémie vied. Jubilejného 72. Svetového kongresu esperanta roku 1987 (100. výročie uverejnenia prvej učebnice jazyka) sa vo Varšave zúčastnilo takmer 6 000 ľudí zo 60 národov.

	Pokroky dosiahli aj katolícki esperantisti – roku 1990 bol vydaný dokument "Norme per la celebrazione della Messa in esperanto", ktorým Svätá stolica povoľuje vysluhovať sväté omše v tomto jazyku bez zvláštneho povolenia. Esperanto sa tak stalo jediným schváleným umelým liturgickým jazykom katolíckej cirkvi.

	Skutočnosť, že mnohé z cieľov esperantského hnutia sa doteraz nepodarilo naplniť, je často prisudzovaná okrem iného technologickej a kultúrnej dominancii Spojeného kráľovstva a Spojených štátov amerických, predovšetkým v období po druhej svetovej vojne, vďaka čomu je v súčasnosti dorozumievacím jazykom väčšiny medzinárodných činností angličtina.

	Už na začiatku 20. storočia bolo na území dnešného Slovenska (vtedy severná časť Uhorska) činné esperantské hnutie. Esperantistov a kluby zastrešovala „Uhorská esperantská spoločnosť” a „Verda Standardo”. V Prahe boli činné spolky "Bohema Unio Esperantista", ktorý prijímal len organizácie a kluby, a "Bohema Asocio Esperantista", ktorý prijímal jednotlivcov. Oba spolky vydávali svoje časopisy. V roku 1907, 20 rokov po zverejnení jazyka Zamenhofom, vydal tolstojovec Albert Škarvan spolu s Rusom N. P. Evstifejevom prvú učebnicu esperanta v slovenčine, „Základy medzinárodnej reči ESPERANTO“.

	Po prvej svetovej vojne sa oba pražské spolky zlúčili do "Československej Esperantskej Asociácie". Tá bola v roku 1936 premenovaná na "Esperantskú Asociáciu v Československej republike". V tomto období bolo hnutie veľmi aktívne, fungovalo mnoho klubov, konalo sa veľa prednášok a kurzov. Esperanto bolo vyučované na školách rôznych stupňov, rádio Bratislava od 1930 vysielalo kurzy a od 1932 aj kultúrny program v esperante. Bola vydaná "Československá antológia" predstavujúca diela 20 slovenských autorov. V rámci protifašistickej aktivity vychádzali aj preklady protifašistických článkov z esperantských časopisov z obdobia Španielskej občianskej vojny.

	Druhá svetová vojna utlmila esperantské hnutie. Bratislavský esperantský klub požiadal o zmenu štatútu a rozšírenie poľa pôsobnosti na celú vtedajšiu Slovenskú republiku a následne sa stal strediskom esperantského hnutia na Slovensku.''';